Herec Tomáš Hanák je už druhý rok podnikateľom. Vlastní jedinečnú reštauráciu neďaleko Prahy.
A hoci ho Zastávka Nižbor stojí všetko úsilie i voľný čas, vlastniť reštauráciu mu dalo aj istú dávku slobody. Už nemusí vziať každú rolu len preto, aby prežil. O zrode podnikateľského nápadu, o reštaurácii i úskaliach podnikateľského života sme sa s ním rozprávali pri čaši domácej limonády priamo v jeho reštaurácii.

  • Pán Hanák, vítam vás vo svete podnikateľov. Ako ste prišli na nápad začať podnikať?

Nikdy som sa netúžil stať podnikateľom, ale keď som pred piatimi rokmi zbadal jeden schátraný nádražný sklad z roku 1876, prišlo mi ľúto, v akom je stave. Moja duša romantika zapišťala a zo žartu som si overil, či je možné odkúpiť ho od štátneho podniku České dráhy. Viacmenej z recesie som im napísal a oni mi ho naozaj predali a za celkom dobrú cenu. Potvrdilo sa mi, že veci netreba dopredu vzdávať. Pre České dráhy to bola príležitosť, ako sa zbaviť chátrajúceho majetku, pre mňa nečakaná možnosť, ktorej som sa musel postaviť čelom.

  • Aký je to pocit, keď sa z človeka stane zrazu, v podstate bez plánovania, majiteľ chátrajúcej nehnuteľnosti?

Stál som oproti tomu skladu, uvedomoval som si, že som ho práve kúpil, pozeral naň a hovoril sám sebe: „Tak Hanák je to tvoje, čo teraz s tým?

Kde vezmeš peniaze?“ Mal som naivné predstavy o financovaní a keď som projektanta žiadal, aby mi spracoval plán do milióna korún, vysmial sa mi.

  • Vedeli ste hneď, že z toho chcete mať reštauráciu?

Keďže som založením roayalista, mám rád Anglicko, Belgicko, Holandsko a milujem ich úžasné krčmičky plné atmosféry, tak som si povedal, že aj ja zvolím taký koncept. Navyše železnica symbolizuje cestu... niekam ísť, niečo zmeniť, koľaje sa zbiehajú v nekonečno... Proste, v tom vidím viac ako len reštauráciu. Je to veľká symbolika.

  • Prestavba nádražného skladu trvala 5 rokov. Ako sa na to obdobie spätne pozeráte?

Za 5 rokov som úplne zošedivel a môžem povedať, že som viedol zrejme najväčší boj môjho života. Administratívne, finančne aj konštrukčne. Keď sme začali s prestavbou, dúfal som, že som nekúpil mačku vo vreci a že stavba nie je zvnútra celá zhnitá. Našťastie sme odhalili, že ide o kvalitu z čias RakúskoUhorska.

Vtedy sa stavalo poctivo. Nikto z príbuzných ani z okolia neveril v úspech môjho rozhodnutia. V divadle sa mi smiali, že aha romantik Hanák si zas niečo vymyslel. Ale zákony života sú také, a to spoľahlivo funguje, že nedôvera ostatných dodáva odhodlanie. Na truc im všetkým som to chcel dokázať a ich skepsa mi dávala silu. Nebral som si európske dotácie ani pôžičky cez banky, zvládli sme to ufinancovať sami. Rodina si musela zvyknúť, že tatko bude isté obdobie hrať vo všetkom, čo príde, bude moderovať nekonečné množstvo akcií a všetky zarobené peniaze bude vrážať do svojej predstavy. Musím povedať, že v tom období som sa skoro umoderoval k smrti, manželka nestíhala žehliť obleky. 5 rokov to bol model: Cez deň montérky a lopata, večer smoking a mikrofón.

  • Zastávka Nižbor je naozaj jedinečne zariadená.

Žiadne drevo, nijaký kus železa sa nesmel vyhodiť. Recyklovali sme, jazdili po šrotoviskách a po iných starých nádražiach a všetko, čo sa dalo použiť, sme zobrali. Na titulke istých novín vtedy stálo: „Nádražie vyčistil Hanák. Prišiel a zobral, čo sa dalo.“ Zo starých vagónov sme zobrali všetko, čo sme tam našli a čo bolo použiteľné. Sedačky, lavice, držiaky, očistili sme to a dali do lokálu. Máme tam aj staré závory, semafor, proste všetko odsúdené na likvidáciu. Niekto mi priniesol starú váhu aj fľašu od atramentu. Nie je to však nijaký skanzen, všetko je vkusné a deti, ktoré také veci zo starých čias v živote nevideli, si to tam môžu pozrieť. Časom som pristavil aj staré opravené vagóny, zriadili sme v nich súkromný salónik, dokonca aj izbu na spanie v služobnom oddiele. Predstavte si, že spíte v reáliách z roku 1948. Vyzerá to ako stará filmová dekorácia a som si istý, že v Čechách nič podobné nie je. Aj pre mňa je zážitok dennodenne sa pozerať, ako neuveriteľne sme to tu zvládli.

  • Čo je na podnikaní pre vás najťažšie?

Každý podnikateľ vie, lebo to zažil, že podnikanie ohrozuje rodinu. Je to fakt a zo strany rodiny to vyžaduje extrémnu dávku pochopenia. Ak si predstavím, čo všetko by sme my mohli mať, ak by som peniaze nedával do reštaurácie... No a potom neznášam papierovanie. Mne sa z toho robí fyzicky zle. Naozaj! Vyhýbam sa všetkým úlohám spojeným s administratívou. Armáda úradníkov podnikanie neskutočne sťažuje. Nebyť mojej známej tváre, nepopieram, vybavenie všetkého by trvalo omnoho dlhšie. Začať podnikať je riskantné, chce to guráž a mnoho rodín sa pod stresom a ťarchou neistoty rozpadá, len úradníci veselo sedia na zadkoch a bazírujú na kolónkach a tlačivách.

  • Ale risk sa vám nakoniec vyplatil. Reštaurácia je už rok otvorená a o hostí núdzu nemáte...

Neviem, či to bol risk, skôr spontánny krok. Ale nikdy by som si nedovolil riskovať až do tej miery, aby som zadlžil rodinu. Ak by mi došli financie, stavbu by som zakonzervoval a počkal, kým sa financie nájdu. Najvzrušujúcejšia bola fáza prerábania, zrodu nových vecí a realizácií predstáv. To bolo omnoho zábavnejšie, ako starať sa o chod reštaurácie. Áno, som pyšný, ale je vyčerpávajúce čeliť záujmu hostí, ktorí sa často, žiaľ, chodia dívať skôr na Hanáka, fotiť sa s ním, denne musím 100x rozprávať príbeh zrodu reštaurácie. Ja som nechcel vytvoriť pomník Hanákovi, ale kúzlu starých čias. Ak by sa dal vrátiť čas, chcel by som byť neznámy, anonymný, neviditeľný človek...hm, lenže keby som nebol mediálne známa tvár, dodnes by som nemal ani peniaze na rekonštrukciu, ani všetky potrebné povolenia...

  • Verím, že je mnoho takých, ktorí sem chodia pozerať, ako herec Hanák zvláda rolu podnikateľa.

Celý deň lietam po reštaurácii, kontrolujem, či je všetko, ako má byť, ak treba pokojne aj odnášam prázdne taniere zo stolov, zametiem, čistím toalety, proste pomáham, kde je práve treba. Mnohí, keď to videli, ako vytieram toalety, boli zhrození, že predsa ako majiteľ nemôžem umývať záchod. Ale ja vravím: je to moja reštaurácia a ja si v nej budem robiť, čo ja chcem. Len nech ma pri tom nik nefotí – nehrám filmovú rolu upratovača, čašníka – mňa to naozaj baví!

  • Vraj je tu možné vidieť aj vášho syna – a vraj s tým môžu byť problémy...

Syn má 15 rokov a občas umýva riady. Hovorím mu, že ak sa raz bude chcieť ísť pozrieť do Ameriky, umývanie nádob bude pravdepodobne prvé, čím tam začne. Tak aspoň v tom bude mať prax. Problém vidí niekto v tom, že by mal byť v zamestnaneckom pomere a vraj to je protizákonné. Poviem to na rovinu: ak by mal prísť k nám nejaký úradník a ukázal by na môjho syna, že kto to je? Ja by som hrdo a bez hanby povedal: „náš mladý tu umýva riad“. Úradník by zrejme oponoval, že tu nesmie pracovať. Odvetil by som mu úprimne a smelo: „Tiahnite do prdele a vychovávajte si svoje deti, ako chcete! Vy si myslíte, že nie je dôležité naučiť deti mať vzťah k práci?“

Je predsa super, ak deti pomáhajú rodičom. Primerane veku a schopnostiam. Vyrastal som na dedine, tak sme denne mali svoje malé detské pracovné povinnosti. Bože môj, to je predsa úplne v poriadku!

  • Najväčšia dilema mnohých majiteľov reštaurácií je výber zamestnancov. Kde nájsť takých, ktorí nenápadne neokradnú svojho šéfa, kuchára, ktorý robí svoje remeslo poctivo...

Kuchára máme naozaj výborného, preto je vylizovanie tanierov u nás povolené. A dilemu personálu sme zatiaľ vyriešili tak, že u nás pracujú ľudia, ktorých poznáme alebo ich deti, samozrejme dospelé! Pomáha manželka a občas prídu vypomôcť aj moje dve dcéry z predchádzajúcich vzťahov.

  • Aký ste šéf?

Vzhľadom na to, koľko peňazí a energie som vložil do toho, aby všetko fungovalo, nesmie mi byť – a ani nie je – ľahostajné, čo sa deje. Všetko od hudby až po dekorácie vyberám sám. Každá vec má svoje presne určené miesto. Nič tu nie je náhodne. Dbám na detaily a ako šéf na nich bazírujem, len pridávam aj slovo „prosím“.

  • Nikdy ste netajili, že ste boli 20 rokov závislý na alkohole. Nevyvoláva vo vás prítomnosť toľkého alkoholu chuť opäť si naliať?

Chcem sa napiť, keď bude mať syn 18 rokov. Táto moja chuť desí najmä moju ženu – už len tri roky. Uvidíme, čo bude.

  • Čo vlastne bolo dôvodom, že ste pred rokmi začali piť?

Chcel som rebelovať, ukázať spoločnosti prostredník a chýbajúcu odvahu mi dodával práve alkohol. Netajím sa tým, že na tomto svete nie som extra rád. A pitie bolo vyjadrením práve toho postoja – kašlem na to! Zničím sa. Spôsob samovraždy. Chcieť umrieť je samozrejme veľmi sebecký pohľad. Pretože človek žije obklopený ľuďmi, ktorým by jeho odchod ublížil. Pitie prinášalo triumfálne momenty. Triumfy slobody, odvahy... človek sa cítil ako chlap. Hovoril si: „Skočím a možno sa zabijem. No a čo!“ A to je odvaha alkoholika.

  • A dnes, keď vám už alkohol „nepomáha“? Ako sa cítite?

Vyčerpaný, ale hrdý. Môj zámer vyšiel, ľudia sa tu cítia skvelo. Som spokojný, a to aj napriek tomu, že nemám voľný čas. Ani na knihy, ani na cestovanie, ani na seba. Za tých 5 rokov boli momenty, kedy som bol od únavy na pokraji vyčerpania a v hlave mi svietila kontrolka s nápisom Blázinec. Keby ale vo všeobecnosti nezostávalo len pri rečiach, ale ľudia by svoje nápady menili na skutočnosť, bolo by na svete lepšie.

  • Ste jedným z mála hercov, ktorí majú všeobecne pozitívny imidž. Žiadne aféry, škandály, každý vás má rád. Pracujete na svojom imidži vedome?

Asi som nikdy nespyšnel a vďaka za to patrí výchove mojej mamy. A to je to, čo ľudia na mne zrejme vidia. Na čo mám byť pyšný? Že mám tvár na plátne? To naozaj neznamená nič a nič to o človeku nehovorí. Viedol som pestrý život, často som menil zamestnania, vďaka čomu som spoznal stovky normálnych ľudí a zistil som, že tí „obyčajní“ sú mnohokrát omnoho zaujímavejší ako tí kvázi umelci a tváre z tituliek. Aj preto chcem mať krčmu a nie VIP klub, kde sa budú schádzať seriáloví herci, futbalisti s loptou miesto hlavy a ich imidžové partnerky so silikónom miesto mozgu. Takí ako sú napríklad George Clooney, Clint Eastwood, Paul Newman, Robert Redford...to sú ľudia, ktorí aj niečo dokázali, ale ostali ľudskí a snažia sa využiť svoju známu tvár na to, aby robili správne veci.

  • V roku 1999 ste boli zvolený za najcharizmatickejšieho herca roku. Ako sa žije s takýmto titulom?

Podľa mňa to vzniklo tak, že v redakcii hádzali šípky na nástenku s fotkami českých hercov a šéfredaktor toho bulváru trafil mňa. Tak ma vyhlásili za charizmatického a išli domov. To je moje vysvetlenie.


 Foto: Martin Trenkler