Kontroverzné vyhlásenie nenechalo chladným viacero našich i zahraničných médií. Zisk manažment v tejto súvislosti oslovil popredných slovenských ekonomických analytikov s otázkami:

  • Zaobišlo by sa Slovensko bez dotácií z Európskej únie?
  • Aká je ich cena smerom od nás k Bruselu?

Martin Vlachynský, analytik Inštitútu ekonomických a sociálnych štúdií (INESS):

„Hmatateľné výsledky eurofondov vidíme v podobe vydláždených námestí a rozhľadničiek, náklady týchto projektov však tak ľahko viditeľné nie sú. Tie finančné si ešte vieme vyrátať. V období 2004 – 2015 slovenskí daňovníci na každé euro z Bruselu museli pridať 68 vlastných centov (v podobe odvodov do EÚ a spolufinancovania projektov). Za to dostávame projekty niekedy užitočné, často však aj pochybnej kvality (predražené a zbytočné). Miesto 68 centov v peňaženke tak dostávame 1,73 eura v podobe ciest, webstránok či rôznych analýz. Aj tie zdanlivo ‚užitočné‘ projekty navyše často poškodzujú časť podnikateľov, keďže zvýhodňujú konkurenciu (napr. dotovaním nákupu strojov). Preto považujem za najrozumnejšie nesnažiť sa nasilu vyčerpať čo najviac eurofondov, využívať ich čo najviac na všeobecné a zrozumiteľné projekty (výstavba infraštruktúry) a postupne smerovať k ich úplnému opusteniu.“

Lívia Vašáková, ekonomický radca, Európska komisia – Zastúpenie na Slovensku

„Objem európskych prostriedkov, ktorý bude smerovať na Slovensko v rokoch 2014 – 2020, je obrovský. V Európskych štrukturálnych a investičných fondoch (ESIF) je pre Slovensko vyčlenených až 15,3 miliardy eur na skvalitňovanie dopravnej infraštruktúry, životné prostredie, energetickú efektívnosť, výskum, inovácie a rozvoj ľudských zdrojov. Prostriedky zo zdrojov ESIF budú smerovať aj na rozvoj slovenského vidieka. Navyše 3 miliardy eur pôjdu na priame platby slovenským farmárom. Spolu je pre Slovensko vyčlenených 18,3 miliardy eur.

Je škoda, že Slovensko tieto prostriedky, ktoré prevyšujú ročné daňové príjmy štátneho rozpočtu, nevie efektívne využiť a mnohé programy boli prerušené v dôsledku nezrovnalostí hlavne vo verejnom obstarávaní. Skúsenosti z programového obdobia 2007 – 2013 odhalili taktiež viaceré nedostatky, ako napr. nedostatočná administratívna kapacita, nedostatok kvalitných návrhov projektov, oneskorený začiatok implementácie, komplikované štruktúry, ako aj nedostatočne účinné nástroje monitorovania a hodnotenia. Do rozpočtu EÚ odvedie SR v období 2014 – 2020 cca 6,8 miliardy eur; čistá rozpočtová pozícia SR voči rozpočtu EÚ je teda okolo 13,5 miliardy eur.“

Viliam Páleník, ekonóm, Ekonomický ústav SAV

„Efekty eurofondov sa vedecky odhadujú spravidla pomocou simulovania modelom typu Hermin alebo CGE. Na Ekonomickom ústave SAV sa týmto odhadom pravidelne venujeme. Prvýkrát to bolo pred naším vstupom do EÚ, potom pri hodnotení ex ante rozpočtových období. V rozpočtovom období 2007 – 2013 sme pri optimálnom čerpaní očakávali dodatočný kumulovaný (za celé obdobie 2007 – 2013) rast HDP až 17 % . Tento potenciálny efekt sa však znižuje hlavne vplyvom týchto faktorov: neskoré začatie čerpania, finiš s neefektívnym čerpaním na konci, stupeň neefektívnosti (klientelizmus a korupcia) a nedočerpanie či neuznanie niektorých platieb. Tieto nepriaznivé efekty signifikantne pôsobili, preto sú efekty výrazne nižšie. Konečné odhady sme nerobili, lebo čerpanie bolo ukončené na konci roku 2015 a zatiaľ nie je spravené konečné vyúčtovanie či neuznané platby.

Efektívnosť sa hodnotí multiplikátorom CSF, ktorý bol pôvodne podľa našich prepočtov na úrovni 1,7. Vplyvom uvedených efektov výrazne klesol, v každom prípade môj expertný odhad je, že zostal nad 1 (cca 1,3 – 1,4). S nedočerpaním a neuznanými platbami úzko súvisí, či sme a v akom rozsahu čistí príjemcovia, t. j. o koľko viac dostaneme cez štrukturálne fondy ako zaplatíme do vlastných zdrojov (akési členské poplatky do EÚ). Podobne nie je uzavreté obdobie 2007 – 2013, nemáme modelové prepočty, môj expertný odhad je, že sme zostali čistými príjemcami – cca 1,1 – 1,3-krát viac dostaneme ako zaplatíme. Zjednodušene povedané – výrazná väčšina eurofondov, ktoré prichádzajú z Bruselu, sme si sami zaplatili cez vlastné zdroje.

Je nutné výrazne zvýšiť citlivosť na korupciu a klientelizmus pri čerpaní eurofondov. Podľa môjho názoru to je možné dosiahnuť zavedením európskeho karbónového poplatku. Efekty nášho členstva v EÚ však nemožno zužovať len na túto eurofondovú tému.“

Ján Rudolf, expert na eurofondy, Obchodná fakulta Ekonomickej univerzity v Bratislave

„Eurofondy mali priniesť zmiernenie medzi bohatšími a chudobnejšími regiónmi v rámci EÚ, ale aj v rámci Slovenska. Mali napomôcť k zvyšovaniu životnej úrovne obyvateľov, väčšej konkurencieschopnosti, lepšej infraštruktúre na štátnej i lokálnej úrovni, nárastu vedy, inovácií aj informatizácií, k znižovaniu nezamestnanosti a v neposlednom rade aj k zlepšeniu životného prostredia. Štatistiky však hovoria opak. Životná úroveň obyvateľov Slovenska klesá, rozdiely medzi regiónmi sa prehlbujú, lokálna infraštruktúra je v hroznom stave (školská, zdravotnícka, sociálna, kultúrna, environmentálna) a miliardy na informatizáciu občan nepocítil.

Neexistuje jediná seriózna analýza, ktorá by dávala odpoveď na otázku, ako prispeli eurofondy k rozvoju Slovenska za posledné roky. A to aj napriek tomu, že eurofondy čerpáme už 12 rokov a tvoria viac než 80 % verejných investícií v tejto krajine. Navyše pri čerpaní bruselských peňazí sa stretávame s klientelizmom, korupciou a defraudáciou týchto zdrojov, čo ešte viac znižuje ich efektívnosť. Nie je to však chybou únie a ani fondov, ale politikov, ktorí tento stav dopustili a nedokázali zabezpečiť, aby sme na Slovensku využívali túto pomoc v prospech cieľov, na ktoré boli a sú určené. Nedostatočný manažment, politické nominácie a neodbornosť, verejné obstarávanie sú kameňom úrazu, ktorý kým sa neodstráni, nebude využívanie bruselských peňazí lepšie.

Napriek týmto negatívam existujú na Slovensku stovky projektov, ktoré boli implementované s čistým úmyslom, zvýšili zamestnanosť, prispeli k rozvoju regiónu a svojou udržateľnosťou prinášajú pozitívne efekty pre ekonomiku Slovenska. Škoda, že sú v menšine.“

Zuzana Gabrižová, analytička z portálu Euractiv.sk

„Nepochybne, ak by muselo. Domnievam sa, že členstvo Slovenska v EÚ by malo zo strategického hľadiska rovnaký význam aj bez možnosti čerpania „eurofondov“. Faktom ale je, že v situácii, kedy je zo zdrojov európskeho rozpočtu financovaná drvivá väčšina verejných investícií, by to bola smutná predstava. Tieto zdroje majú tú výhodu, že ich použitie – aspoň v teoretickej rovine a za situácie, že sa kohézna politika uplatňuje na národnej úrovni správne – je viazané na zmysluplné oblasti, ktoré majú potenciál posúvať krajinu k istej miere „trvalej udržateľnosti“ sociálne, environmentálne a ekonomicky. Financujú oblasti, ktoré by za iných okolností veľmi ľahko mohli ostať na okraji záujmu domácej politickej reprezentácie a verejnej správy. Príprava programového obdobia núti krajiny zamyslieť sa nad svojimi potrebami úplne iným a strategickým spôsobom.

Ich cena je v úzkom vyjadrení náš príspevok do európskeho rozpočtu, ktorého výška nás zatiaľ stále ponecháva v pozícii jasného čistého poberateľa. Je pravdou, že sú niektoré finančné nástroje, kam prispievame viac ako sme – svojou vinou – schopní z neho získať, napríklad v podpore vedy a výskumu. Mnohé programy a investície zase vyžadujú spolufinancovanie od obcí alebo štátu.

V širšom kontexte, a ten je možno dôležitejší, si Slovensko len pomaly uvedomuje, že s členstvom v EÚ sú spojené aj isté náklady a je to tak prirodzené. Nielen finančné, ale aj politické, najmä vo forme účasti na spoločných riešeniach spoločných problémov (eurozóna, migračná kríza). Toto ale podľa môjho názoru v žiadnom prípade nemožno vnímať ako „cenu za eurofondy“. Ako už mnohí povedali, únia nie je bankomat, ale civilizačný a politický projekt.“