Nebojte sa vybočiť z radu – buďte kreatívni, buďte sami sebou
Podnikanie nie je choroba, verte mi. Nie je nutné, aby ste menili svoje zvyky a ak sa darí, tak na ne máte dokonca aj dosť času. Napriek tomu poznám veľa podnikateľov, ktorých podnikanie zmenilo na nepoznanie. Úprimne? Niekedy je to celkom fajn! Ale teraz vážne. Zázrak zvaný „jedinečnosť každého z nás“ je často to, čo odlišuje skvelé služby, produkty, proste skvelé podnikanie od toho všedného. Práve vďaka tomu dnes máme radi niektoré značky alebo považujeme niektoré výrobky za príjemné. A o tom by som sa rád s vami dnes porozprával. Môžem?
V úvode roku 2006 som dostal pozvanie odprezentovať našu technológiu na partnerskom dni našich priateľov pre firmy ako Ryanair alebo Vodafone. Wooow. Teplá bielizeň, oblek a hurá. Deň bol rozdelený na dve časti – dopoludnia prezentácie a popoludní prekvapenie v podobe „športového zážitku“... To som ešte ani netušil, aký veľký zážitok to bude hlavne pre moje okolie. Prezentácie boli super organizované a moderátor, ktorý svojím výrazne vypracovaným, asi dva metre vysokým telom nápadne pripomínal Wesleyho Snipesa, mi zrazu položil ruku na rameno a povedal: „Daj si mikroport, ideš!“ Teda, popravde jeho dlaň bola oveľa väčšia ako celý môj chrbát, takže ma na chvíľu tou dlaňou prikryl a vrhol na mňa obrovský tieň. 5XL tieň na XS tvora. S úsmevom som sa nechal odviezť na pódium a kým som vôbec stihol niečo povedať, Wesley ma predstavil, no pre mňa šokujúcim spôsobom: „Dámy a páni, privítajte priateľov zo Slovinska!“ V hluku potlesku som sa snažil veľkému priateľovi zašomrať: „Nie zo Slovinska, zo Slovenska!“ Kým som si uvedomil, že to hovorím niekde na úrovni pupku môjho obrovského moderátora, on odpovedal s neskrývaným úsmevom: „A v tom je aký rozdiel?“ Potľapkal ma a odišiel. To, že si „chybičku“ všimlo aj publikum, bolo viac ako jasné z ich neistých výrazov čakajúcich na ďalšie zemepisné okienko. Zhlboka som sa teda nadýchol a čo najsrdečnejšie som začal: „Vážené dámy, milí páni, ďakujem pekne, že ste ma pozvali sem, do Veľkej Británie.“ Smiech z publika ma upokojil. Z dobre sa baviaceho publika okamžite zaznelo s úsmevom: „Nie do Veľkej Británie, ale do Írska!“ „A v tom je aký rozdiel?“ odvetil som rýchlo. Čo som vám tým chcel povedať? Keď ste sami sebou, je to vidieť! Ľudia to vnímajú a sú priateľskejší a otvorenejší. Máte k nim proste bližšie!
Pred pár rokmi som mal možnosť študovať úžasný svet biznisu jednej z najneuveriteľnejších kolísok moderného biznisu – Izraela. To, o čom dnes hovoríme, teda schopnosť byť naozaj samými sebou, je v tejto krajine priamo vrodená. Domáci ju nazývajú chucpe. Židovský učenec Leo Rosten vo svojej knihe „Jidiš“ – v takmer vymiznutom germánsko-slovanskom jazyku, z ktorého si toto slovo vypožičala moderná hebrejčina – charakterizuje chucpe ako „zlosť, otrlosť, cynizmus, nepochopiteľnú guráž“, proste niečo, čo žiadne slovo v žiadnom inom jazyku nemôže plne vyjadriť. Človek zvonka vidí v Izraeli prejavy chucpe všade: v spôsobe, akým hovoria univerzitní študenti so svojimi profesormi, ako zamestnanci vyjadrujú námietky v debatách so svojimi šéfmi, ako seržanti diskutujú s generálmi a úradníci spochybňujú slová ministrov. Tento prístup sa prejavuje aj v spôsobe, akým sa Izraelčania vzájomne titulujú. Izrael je jediným miestom na svete, kde má každý, kto zastáva akékoľvek mocenské postavenie – vrátane ministrov a armádnych generálov – prezývku, ktorú používajú úplne všetci, vrátane širokej verejnosti.
A tak izraelský premiér Benjamin Netanjahu je známy ako „Bibi“, jeho predchodca Ariel Šaron je „Arik“ alebo niekdajší náčelník generálneho štábu Izraelských obranných síl (IOS) je Moshe „Bogie“ Ya‘alon. Sú jednoducho sami sebou. Asi najlepšie to dokazuje príbeh stretu medzi najvyšším vedením spoločnosti Intel sídliacim v kalifornskom meste Santa Clara s ich izraelským tímom – stret, ktorý sa zapísal do histórie a na ktorého výsledku záležalo prežitie Intelu. S odstupom času je jasné, že v skutočnosti nešlo iba o Intel, ale o bytie či nebytie dnes už všadeprítomných notebookov. Intel je v Izraeli prostredníctvom svojich závodov a vývojových centier najväčším zamestnávateľom v súkromnom sektore. Väčšia časť histórie modernej výpočtovej techniky závisela na rýchlosti spracovania údajov, čiže na čase, ktorý váš počítač potrebuje k akémukoľvek úkonu, inými slovami na rýchlosti tranzistorov na procesorovom čipe.
Tieto tranzistory svojím spínaním vytvárali kód podobne, ako sa z písmen vytvárajú slová. Čím rýchlejšie dokázali tranzistory spínať (teda čím vyššia bola ich „taktovacia frekvencia“), tým výkonnejší mohol byť aj používaný softvér, čo pretvorilo počítače zo zložitejších kalkulačiek na zdroje multimediálnej zábavy a nástroje podnikania. Až do 70. rokov sa počítače používali najmä pre účely veľkých výpočtových centier. Predstava vlastného počítača na pracovnom stole patrila do sféry „sci-fi“. To sa začalo meniť v roku 1980, kedy tím Intelu v izraelskej Haife vyvinul čip 8080. Firma IBM si zvolila práve tento čip za mozog prvého „osobného počítača“, čo odštartovalo éru modernej techniky.
„Čo som vám tým chcel povedať? Keď ste sami sebou, je to vidieť!
Ľudia to vnímajú a sú priateľskejší a otvorenejší. Máte k nim proste bližšie!“
Ako to sformuloval novinár Michael Malone: „Získaním zákazky od IBM vyhral Intel vojnu o mikroprocesory.“ Od tej doby je výpočtová technika stále výkonnejšia. Intel, mimo iné, pokračoval svojím čipom z Jeruzalema označeným 386 (1986) a bol na dobrej ceste k naplneniu vízie Gordona Moorea, ktorý predpovedal, že počítačové odvetvie bude každých 18 až 24 mesiacov zmenšovať veľkosť tranzistora na polovicu, pričom výkon vzrastie dvojnásobne (známy „Moorov zákon“). Tento vývoj
pokračoval zhruba do roku 2000, kedy sa začal zvažovať ďalší faktor: spotreba. Čipy boli stále menšie – presne tak, ako to predpovedal Moore, ale spotrebovávali viac energie, a teda vytvárali viac tepla. A to bol zásadný problém! Riešenie predstavovali ventilátory, ale v prípade notebookov ventilátory potrebné na chladenie čipov by boli príliš veľké a jednoducho by sa do laptopu nevošli. Odborníci považovali túto slepú uličku za „hranicu výkonu“. Izraelský tím bol prvým, kto si tejto hranice bol vedomý.
Členovia tímu boli viac ako ktokoľvek iní zameraní na novú oblasť, ktorej sa hovorí „mobilita“, a to nielen pre prenosné počítače, ale pre všetky mobilné zariadenia. V tej dobe patril k najlepším odborníkom Intelu v Izraeli Rony Friedman. On a jeho tím si uvedomili, že problém „hranice výkonu“ by vyriešila akási obdoba prevodovky v aute: keď môžete preradiť, motor môže bežať pomalšie, aj keď auto stále udržuje vyššiu rýchlosť. V prípade čipu by sa rovnakého účinku dosiahlo inou cestou, a to rozdelením spracovávania inštrukcií. Výsledok by bol rovnaký: tranzistory v menej energeticky náročných čipoch nepotrebovali spínať takým tempom, napriek tomu by (podobne ako prevodovka) umožňovali rýchlejší beh programov. Keď Izraelčania nadšene odprezentovali svoj nápad v ústredí Intelu v Kalifornii, mysleli si, že vedenie bude nadšené. Opak bol pravdou – fakt, že izraelské čipy zaisťovali rýchlejší beh programu, nebol podstatný! V ich riešení totiž čip nepracoval dostatočne rýchlo. Analytici z Wall Street, pri posudzovaní Intelu ako firmy, sa riadili zaužívanými výkonovými parametrami podľa pravidla „vyššia frekvencia – kúpiť, nižšia – predať“. Presvedčovať vedenie o nezmyselnosti tohto princípu bolo zbytočné. Izraelčania si uvedomovali, že Intel sa blíži k „hranici výkonu“. Namiesto pokusu o konflikt sa rozhodli neúnavne vysvetľovať kvalitu riešenia, hoci aj za vlastné náklady. Dvadsaťhodinovú vzdialenosť medzi Tel Avivom a Kaliforniou prekonávali tak často, že budili dojem všadeprítomnosti. Pritom využívali každú príležitosť prepadnúť niekoho z vedenia, na chodbe alebo hoci na záchode – jednoducho robili všetko možné, aby presadili svoj nápad.
Časom sa ukázalo, že Izraelčania mali väčšiu výdrž a lepšie argumenty ako ich americkí nadriadení. Nakoniec Paul Stevens Otellini (v tej dobe vo funkcii generálneho riaditeľa) zmenil názor. Bolo v podstate nemožné ďalej odolávať presvedčivým argumentom Izraelčanov a ich húževnatosti. V marci roku 2003 bol nový čip, vyvíjaný pod menom Banias (podľa rieky prameniacej na severe Izraela), uvedený na trh pod označením CENTRINO ako nová celosvetová platforma pre mobilné prístroje!
Čo to znamená? Buďte sami sebou a nebojte sa presadiť, aj keď vám okolnosti neprajú! Verte, že keby sa všetci držali starých osvedčených koľají, neprišiel by nikdy nápad grafického rozhrania firmy Apple, skvelé Donuts, tablet alebo plazmový televízor! Je to jednoducho o presadení sa skvelých nápadov a ľudí, ktorí chcú byť sami sebou. Pozrite sa na najúspešnejšie spoločnosti posledných dvoch desaťročí. Microsoft, Google, Apple a Facebook zmenili podobu sveta, v ktorom žijeme. Ako sa im to podarilo? Venovali sa niečomu, čomu sa predtým nikto nevenoval a neustále to inovovali. Dnes patria k dominantným silám formujúcim náš svet!
Tak čo? Akí ste vy, keď ste sami sebou? Ukážte sa! Držím vám palce!
Autor: Alexander Cimbaľák
ACE enterprise Slovakia
