Dano Dangl: Keď je život zábava
Tsunami, veterná smršť, činná sopka. Nie, nehovorím o vrtochoch počasia. Hovorím o prírodnom úkaze v koži človeka.
Tieto prívlastky najlepšie vystihujú režiséra, scenáristu, herca, moderátora, zabávača a v neposlednom rade aj podnikateľa Dana Dangla. Vyštudoval herectvo, aby skončil pri podnikaní.
Na stretnutie prišiel v tričku s nápisom I prefer to avoid drama a hneď sa rozhovorí: „Som človek, ktorý sa necháva unášať vetrom a vlnami“– vraví, zatvári sa dramaticky a zasmeje svojím typickým, širokým úsmevom.
Ste typické ľudské tsunami. Neutíchajúci príval činností. Ste človek, ktorý zrejme pri jednej činnosti dlho nevydrží. Mýlim sa?
Vždy a zaujímalo umenie aj ekonomika, no štúdium na VŠMU sa zdala jednoduchšia cesta. Je to schizofrénia, neviem presne definovať, kto som. Baví ma viac vecí, byť v pohybe. Ja si z vecí ťažkú hlavu nerobím. Viac-menej náhodne sme začali písať skeče a dostal som ponuku robiť SOS na STV. Keď už raz človek vstúpi do kolotoča televíznej výroby, dosť ho to pohltí J.
Čomu všetkému sa vaša firma venuje?
Dodávame televíziám programy. Staráme sa o produkciu, výrobu, písanie scenárov. Rád píšem a vymýšľam veci. Pri mojich začiatkoch stáli režisér Karol Vosátko a pán Vojtech Hron, ktorí mi vo veľa veciach otvorili oči. Videli vo mne potenciál a dostatočne workoholického blázna. Podporovali moje grafomanské sklony a ich dôvera ma hnala dopredu.
Už v detstve ste mali umelecké sklony?
Bol som neposed a blázon, ktorý sa angažoval v mnohých veciach. V prvom ročníku strednej školy v ´89 som bol zástupca VPN, a tak som mohol vymýšľať všelijaké aktivity. S obľubou hovorím, že som sa vždy snažil vyhýbať sa práci.
Nie je táto práca v médiách, neustále presviedčane sponzorov a hľadanie partnerov tak trochu stres?
Je to o tom, ako si to nastavíte. Veď každý má tu moc zariadiť si vo svojom živote veci, tak, aby sa cítil dobre. Ja nerobím s ľuďmi, s ktorými robiť nechcem. To je základ. Preto sa nestretávam s neserióznosťou ani falšou. Viem, že by moji mnohí oponovali, no moje skúsenosti sú, že ľudia dodržujú dané slovo a mnohokrát je sľub viac ako písaná zmluva. Slovensko je malý trh. Ak niekto oklame, rozšíri sa to o ňom. Bláznivé porevolučné roky, kedy sme sa ešte hľadali a učili sa čestne podnikať, sú už minulosťou. Trh sa „ustálil“, ľudia majú záujem o korektnú spoluprácu. A ako som už povedal, kto raz nastúpi do vlaku mediálneho sveta, už sa v ňom chce viezť čo najdlhšie. Preto si všetci strážia svoje renomé.
Začínali ste reláciou SOS, dnes sa spájate s úspešnou improvizačnou Partičkou a svojským cestopisom Vo štvorici po Slovensku (herci Marián Miezga, Lukáš Latinák, Robo Jakab a Juraj Kemka cestujú po rozmanitých kútoch Slovenska). Veľkú časť projektu zafinancovala SACR. To bolo úspešné rokovanie, veď na Slovensku sa na kultúru zriedkakedy nájdu peniaze. Gratulujem vám!
SACR mala záujem o projekt, ktorý by odprezentoval jedinečné kúty Slovenska. Ja som ich záujem len uspokojil a napísal im, ako keby „projekt na telo.“ Tento dvanásťdielny seriál – Slovensko očami hercov.
Ako prebiehalo nakrúcanie?
Bol to komplikovaný proces. Pred samotným nakrúcaním sme si šli obhliadnuť miesta, na ktoré sme dostali tip. Boli to historické kúty, miesta opradené povesťou, skvelé gastronomické fleky alebo miesta ponúkajúce adrenalínové zážitky. Celý proces prípravy trval 4 mesiace, počas ktorých chlapci zažili naozaj nevšedné a často aj nebezpečné veci ako pád Mariána Miezgu zo splašeného koňa, alebo let stíhačkou vystresovaného Lukáša Latináka.
Viem o vás, že sa aj aktívne venujete charite. Váš hlas z rádia nabáda ľudí, aby prispeli na nadáciu Belasý motýľ. Vznešený názov. O čo ide?
Spolu s Petrou Polnišovou podporujeme belasých motýľov – svalových distrofikov. Je to partia príjemných a akčných ľudí, majú našu úplnú podporu. Ja toho za jeden deň „nabehám“ naozaj veľa a predstava, že by som sa nemohol svojvoľne a bez problémov hýbať, je pre mňa naozaj desivá. Ľudí treba podporovať. A nielen tých talentovaných.
Riešite, aké sú reakcie na vašu osobu?
Nezaoberám sa tým, lebo aj mne sa často stalo, že som si v minulosti len na základe pôsobenia v televízii či správ z médií spravil na istých ľudí nesprávny úsudok. O Romanovi Pomajbovi som si napríklad myslel, že je nafúkaný, narcistický blbec. Potom sme sa stretli na skúškach jedného divadelného predstavenia a zistil som, že je úplným opakom. Poučený touto udalosťou, nikoho koho osobne nepoznám, nesúdim. Anonymné internetové chaty a fóra nečítam vôbec. Je to priestor pre nespokojné ľudské bleny, miesto pre ľudí, ktorí majú primnoho času, pričudné prezývky a priveľa komplexov. Slováci sú srdeční a milí, ale odvrátenou stranou je, že sú aj závistliví. Tieto dve polohy sa v nich bijú. Väčšine stačí, že si v novinách prečíta nejaký jedovatý nadpis a už to rieši. Vážne sa tým zaoberá, rozoberá to s kamarátmi.
Považujete sám seba za vtipného človeka?
Nerád sa na seba pozerám v televízii. Tie moje výbuchy smiechu v Partičke, keď sa od smiechu váľam po stole a rehocem sa s ústami doširoka otvorenými...hm... Nevyzerá to práve esteticky. Myslím, že som sa rokmi trošku „rozpísal“. Je to zvláštny pocit sedieť a v nejakom časovom horizonte súkať zo seba skeče. Ten druh stresu mám rád a podnecuje ma. Keď musím byť vtipný, nápady prichádzajú samé. Moja hlava funguje tak, že keď musí, plodí. Ja a laptop sme v momente tvorby jedno telo a jedna duša. V mojom okolí sa môže diať čokoľvek, keď píšem, nevnímam.
A ako vyzerá spojenie Dano a relax?
Dokážem oddychovať fyzicky, no v hlave mi myšlienky víria stále. Mozgovú mašinériu vypnúť neviem. Niekedy pracujem aj v snoch, dokonca mám rád, keď sa budím na vlastný smiech. Jeden veľmi vtipný sen sa mi sníval ešte na základnej škole. Naša VIII. B bola prospechovo veľmi zlá trieda a mne sa snívalo, že sme sa šli člnkovať na Dunaj. Profesorka stála na brehu pri katedre a my sme veslovali ako o dušu, ale nehli sme sa z miesta, prúd nás ťahal dole. Vtom učiteľka zakričala: „Chalani, ide to s vami dole vodou!“ Tento sen mi prišiel neskutočne vtipný.
Ako by ste porovnali slovenský a český zmysel pre humor?
Je úplne odlišný. Slováci sú viac spontánni, smejú sa aj na náznakoch, fór nemusí byť úplne vypointovaný a polopatistický. Racionálny, premyslený humor je typický pre Čechov. To vysvetľuje aj fakt, prečo majú Česi tak dobrú kinematografiu. Film je prekonštruovaná, do detailov premyslená vec. Náš spôsob práce ich šokuje. Keď s nimi robím, desí ich, aký som, benevolentný. Sú nešťastní, že nemajú presne načasovaný scenár, nalinkovaný priebeh večera. A ja im s kľudom Angličana hovorím: „Pokoj, nejako bude!“ a vychádza to J.
Dobrá nálada patrí k vám ako k jedlu soľ. Bývate niekedy aj nešťastný?
Snažím sa žiť tak, aby som na smútok nemal dôvod. Pri práci som skôr pokojný ako nervný typ. Po ľuďoch nekričím, myslím, že krik nič nevyrieši. Naštvem sa, až keď ľudia ani po stý raz nepochopia jednoduchú, elementárnu vec. Vtedy sa trochu vytočím!
Prečo účinkuje v Partičke tak málo žien?
Ako už názov napovedá, ide o partiu ľudí, ktorí sa už dlhšie poznajú. Kemka, Miezga, Jakab a Latinák boli spolužiaci, zocelená partia. Muži sa predvádzajú inak ako ženy a Partička chce veľkú mieru klaunovstva. Ženský humor je jemnejší. Ale Peťa je za niekoľko žien, aspoň čo sa váhy týka. (smiech)
Aký druh zamestnancov by ste chceli do svojej partičky zamestnancov?
Flexibilných ľudí, ktorí namiesto toho, aby problém donekonečna analyzovali, hneď ho riešia. Aj ja som taký. Realista, a nie snílek. Keď niečo nefunguje, snažím sa prísť na príčinu, a nie plakať nad tým, ako to nefunguje a ľutovať sa, že mne alebo môjmu projektu ľudia nerozumejú.
